26.06. 2013 - 26.06. 2013
Rozhovor s čestným hosťom veľtrhu NaB Nitra 2013 prof. Jiřím Pelclom
Výstavy
Nad diktafónom sme sa stretli v krátkej pauze po ukončení prehliadky výstavných exponátov a pred schôdzkou hodnotiteľskej komisie, pripravenej vyhlásiť výsledky súťaže o ceny veľtrhu Nábytok a bývanie Nitra 2013. Aj krátka chvíľa však stačila na to, aby sa s nami renomovaný český dizajnér Jiří Pelcl podelil o viacero svojich zaujímavých myšlienok a postrehov.
DM: Mohli by ste v skratke vyjadriť vaše najčerstvejšie dojmy z prehliadky expozícií veľtrhu? J. P.: Vo všeobecnosti je evidentné, že výrobné podniky v Čechách a na Slovensku sú porovnateľné z mnohých hľadísk. Zopár z nich si dlhodobo drží svoju úroveň, pričom ich počet a skladba sa príliš nemení, čo dozaista ovplyvňuje aj súčasná situácia, poznamenaná krízou, keď veľa nových subjektov, pochopiteľne, nevzniká, a ak sa predsa len nejaký nájde, jeho štartovaciu pozíciu poznamenávajú značné komplikácie. Podnikanie v našich podmienkach, myslím tým tak SR, ako aj ČR, pokladám za náročnú činnosť aj preto, lebo miestne trhy majú svoje výrazné limity, sú primalé. Keď má nejaká firma ambície expandovať, musí sa rozhliadnuť po zahraničí, a čeliť tak obrovskému tlaku silnej konkurencie. DM: Ako hodnotíte súčasnú situáciu z postu dizajnéra? J. P.: Na úvod musím poznamenať, že momentálne sa v oblasti nábytku veľmi nepohybujem, pretože ho pokladám za príliš „pomalý“ artikel – ľudia riešia jeho kúpu či výmenu zriedkavejšie, pretože od neho očakávajú, prirodzene, dlhodobú službu. Sklo, ktorému som sa venoval v ostatnom čase, pôsobí v tomto zmysle ako tovar s „rýchlejšími obrátkami“. Aby som bol priamy, dizajnérovi, či už českému, alebo slovenskému, sa práca pre domáceho výrobcu z dôvodu zväčša malosériovej produkcie príliš nevypláca. Operačný rádius domácich spoločností zastrešuje len oklieštené tuzemské teritóriá, nesiaha do strategicky významných európskych metropol. Tento stav sa azda aj začal pomaličky zlepšovať, do vývoja však nepriaznivo zasiahla kríza, vplyvom ktorej odbyt výrazne poklesol a firmy musia obmedzenia masovej výroby kompenzovať individuálnymi zákazkami a rôznymi developerskými projektmi. DM: Cena čestného hosťa už má svojho šťastného držiteľa. Ktoré aspekty podmienili váš výber? J. P.: Prestížne ocenenie som sa rozhodol prisúdiť výrobnému družstvu JAVORINA zo Spišskej Belej za pracovný stôl s názvom KEEN, ktorý ma oslovil predovšetkým jednoduchosťou a dobrým, moderným dizajnom, čo sa na nič nehrá a nič nepredstiera. Podnož v tvare písmena X patrí k ikonickým prvkom. Človek si ju dokáže stĺcť z obyčajných dosák pomocou niekoľkých klincov – jej súčasná forma pôsobí veľmi sofistikovane a nadčasovo. Myslím si, že takto by mal nábytok vyzerať. DM: Ako sa dizajnérovi posudzuje tvorba iných kolegov? Nie je to ťažké? J. P.: Nie, nie je – keď sa vám niečo páči, tak sa vám to páči. Buď vás zaujme detail, alebo myšlienka či kompozícia. Človek by mal vedieť oceniť, keď sa niečo podarí, aj keď sa o to postaral niekto iný... DM: Mohli by ste sa pokúsiť zhodnotiť úroveň kultivovanosti našej spoločnosti (ČR i SR) v individuálnom, ale aj širšie poňatom rámci? J. P.: Všetko vychádza z podstaty ľudí, z ich schopnosti premýšľať o tom, čo chcú, čím sa potrebujú obklopovať, či túžia za každú cenu pútať pozornosť, reprezentovať, alebo žiť v nejakej harmónii. V celospoločenskom rozmere vidím problém v tom, že pokiaľ ide o kultúru, politické elity ostávajú chladné, táto téma ich nezaujíma, nie je pre ne meritom, hodným pozornosti, a podobným spôsobom sa vo vzácnej zhode správajú tak predstavitelia pravice, ako aj ľavice. Kultúra skrátka nie je na programe dňa, lebo neprináša „body“. Obdobná situácia panuje, žiaľ, aj v rezorte školstva. DM: V súčasnosti sa mnohí výrobcovia boria s doslova existenčnými problémami. Mohol by im podľa vás pomôcť, najlepšie systémovo, štát? J. P.: Na rôznych svetových veľtrhoch, napríklad v Kolíne nad Rýnom či v Miláne, sa krajiny ako Španielsko, Portugalsko alebo Rakúsko prezentujú veľkými spoločnými expozíciami, dotovanými štátom, resp. kompetentnými ministerstvami. Spravidla ide o konglomerát firiem, renomovaných i začínajúcich, ktoré dostanú vďaka takejto forme podpory, a samozrejme vďaka vlastnej kvalitnej produkcii, šancu osloviť obchodných partnerov a širokú spotrebiteľskú verejnosť na medzinárodnej platforme. V ČR nedisponuje táto sféra koncepčnou stratégiou, ak sa aj nejaká iniciatíva prejaví, vždy ide o kroky čiastkové a ohraničené, a to aj napriek tomu, že investíciu do účasti domácich firiem na veľtrhoch možno v globálnom rozmere pokladať za zanedbateľnú. Ja sa však nerád sťažujem a nemám rád neustále ponosy na zlé podmienky, krízu, náročnú situáciu a podobne. Prekážky sú na to, aby sa zdolávali, aby v nás evokovali túžbu ísť ďalej a popasovať sa s prichádzajúcimi výzvami. Fakt, že v Kolíne či Miláne stretneme len málo našich značiek, nesvedčí len o pasivite politikov, ale tiež o pohodlnosti domácich výrobcov a dizajnérov, ktorí zrejme nie sú ochotní priniesť v záujme rozvoja istú obeť. Som presvedčený, že čakanie na pomoc zvonka a na granty neprináša očakávané ovocie. Ďakujeme za rozhovor. Elena Kačaliaková Převzato z časopisu Dřevařský magazín 5/ 2013 www.drevmag.com
